Chvíle, na ktoré sa nezabúda

12.01.2024

Bol krásny letný večer, slnko stále hrialo svojimi lúčmi a mala som pocit, že stále nechce zájsť a prenechať vládu mesiacu. Vždy som v tomto podvečernom čase sedávala na lúke a snažila som sa po celom dni očistiť svoje myšlienky, pocity a svoju dušu od všetkého, čo ma ťažilo. Rekapitulovala som si, každú jednu chvíľu dňa, všetky slová, ktoré boli vyrieknuté, všetky pohľady, ktoré buď hriali alebo bodali. Uvažovala som nad tým, čo mi dnešný deň priniesol, a čo mi vzal. Milovala som ten pocit, ležať v tráve a nechať plynúť zvuky prírody okolo mňa. Nie vždy to boli iba zvuky, občas ku mne zavítali aj srnky, ktoré si našli kúsok odo mňa svoje obľúbené miesto na večerné stretnutia, a tým mi dávali najavo, že aj ja patrím do sveta prírody. Svojim každovečerným príchodom mi stále dokazovali, že mi ľudia, nie sme nič viac ako oni. To blízke spojenie s prírodou, bolo viac ako energizujúce. Napĺňalo ma vedomím, že každý jeden tvor na tejto planéte, tu má svoj účel. Každý jeden život je tu pre niečo. Keď si dokážeme uvedomiť, že náš život v podstate vytvára domino efekt, pre tých, ktorí sú okolo nás, je ľahké si potom nastaviť náš postoj k životu a svojmu okoliu. Prečo sa neusmiať na človeka, ktorého ráno bolo mrzuté, skúsme to. Možno práve náš úsmev bude to, čo mu utkvie v očiach a v pamäti a uvedomí si, že nemá zmysel zazerať na svet okolo seba. Veď sami dobre vieme, že čo životu dáme, to nám vráti. Áno, všetci máme chvíľu, ktorá je pre nás ťažká, a nemáme silu na to, aby sme okolo seba rozosievali úsmevy. No ale to neznamená, že zákonite musíme okolo seba rozosievať hnev, zlosť a bolesť pre ostatných. Zamyslime sa nad tým, či ten deň, ktorý teraz zažívame, nemá nejaký dôvod. Áno, ťažko na to prídeme v tú danú chvíľu, no preto je pre nás darom vedieť si sadnúť, uvedomiť si, že tu nie sme len na prácu, zhon a starosti. Naučme sa všetci si nájsť svoju chvíľu, ktorá nám dovolí zrekapitulovať si deň a nechať svoju myseľ, nech sa hrá s našim dňom, nech sníva a tým vytvára podklad pre zajtrajšok. Naučme sa vážiť si samých seba, až potom si nás budú vážiť tí ostatní.