Pre tento pocit sa oplatí vstať

Ráno je vždy pre mňa ťažké vstávanie, pretože posteľ je nesmierne útulná. Som zohrievaná mäkučkou prikrývkou a doznievajúcimi túžbami, ktoré mi v noci hmýrili hlavou. Je mi priam proti srsti vstať, obliecť sa a začať bežný deň. "NIE, ja nechcem." Jedinou, akou takou motiváciou pre mňa bolo vedomie toho, že dnes je len môj deň. Deň, kedy si môžem robiť, čo chcem. Preto som sa rozhodla, že posteľ opustím najskôr o desiatej. Dala som si sladké raňajky a voňavú kávu na terase, obklopená krásou prírody, ktorá každým jedným zvukom vnáša do môjho srdca pocit blaženého ničnerobenia. Jediné, čo ma v tom momente lákalo, bolo skočiť v jazere do vody a nechať sa unášať prúdom. Moje kroky, preto smerovali do ľuďmi zabudnutej doliny, ktorá sa zračila nádhernými jazierkami, o ktorých vedelo len málo ľudí. Ja som mala to šťastie, že som bola jednou z mála. Keď som znova uvidela tú veľkoleposť, ktorou ovplývalo okolie jazera, uvedomila som si, že toto je to, kôli čomu sa oplatilo ráno vstať z postele. Chcela som si vyčistiť hlavu, dovoliť môjmu telu cítiť úplné spojenie s prírodou, preto plavky nepripadali do úvahy. Do jazera som vstupovala úplne nahá, odetá iba do mojej duše, pocitov a myšlienok, ktoré mi v tom momente vírili hlavou. Každým jedným krokom som cítila, ako ma pomaly obklopujú kvapky priezračne čistej vody, ktorá zo mňa zmýva všetky pochmúrne pocity a začínam byť súčasťou jazernej dokonalosti. Nechala som sa unášať zvukmi vody a okolitej prírody. Stromy v sebe skrývali hudbu vtákov a ich tajná spevavá reč bola plná zvedavosti. Labute ma pomaly z opodiaľ sledovali a nechávali sa rovanko ako ja, unášať na vlnách vody.  Užívali si každé jedno zaviatie vetra, ktoré dokázalo pohnúť vodnou hladinou. Sledovať pre mňa život v okolí jazera a na ňom samom, bolo neskutočne oslobodzujúce a ešte viac tým, že som v tom momente bola jeho súčasťou. Dokázala som precítiť jednotnosť, ktorou ovplývala príroda a naučila som sa, že byť jej súčasťou je mojou povinnosťou.

© Hanka Kronauerová - Elibet