Prvá červeň

Poslednú dobu mám docela zmiešané pocity, keď prechádzam okolo ich dvora. Nejak ma zvláštne šteklí v podbrušku, nečakane mi bije srdce, v podstate sa teším, že ho uvidím, no zároveň neviem, ako sa mám zachovať. I keď je pravda, že odmalička sme spolu sedávali  na lavičke a dlhé hodiny sa spoločne rozprávali, teraz ma rozhovor s ním, dostáva do rozpakov. Neviem prečo, ale cítim, že sa niečo medzi nami zmenilo. Ešte pred pár mesiacmi, sme sa spolu hrali, rozprávali o všetkom, čo nás len v tom momente napadlo. Teraz? Teraz je rozhovor s ním taký zvláštny, akokeby okorenený niečim magickým, čo nám rozpaľuje líca, zväčšuje zreničky a zrýchľuje tlkot oboch sŕdc. Dotyk rúk, ktorý kedysi pre nás znamenal iba kamarátske potľapkanie alebo istota v ruke kamaráta pri hre, je teraz pre nás, ako oheň, ktorý postupne zvyšuje svoju intenzitu žiarenia, každým jedným dotykom viac a viac. Naše spoločné stretnutia začínajú mať nádych, ktorý som doposiaľ nepoznala. Zrazu bolo cítiť medzi nami elektrizujúce napätie. Vždy, keď sme sa lúčili, cítila som nejakú silu, ktorá ma ťahala k nemu, no závoveň ma nechcela pustiť bližšie. Bol to pre mňa nový pocit, taký som doposiaľ nemala. Bolo to zvláštne, iskry v očiach, pálava a bitie srdca, ktoré nesúviselo so strachom, ale s niečím iným, niečim, veľmi krásnym. Dnes som konečne spoznala ten pocit, o ktorom všetci spievajú v piesňach a rozprávajú v básňach. Jeho ruky mi jemne hladili tvár, končekami prstov vytváral obrys mojej tváre. Chvenie, ktoré som cítila v blízkosti jeho pier, bolo neopakovateľné. Môj prvý bozk bol presne taký, ako všetci hovoria. Lietala som v oblakoch. Boli to možno minúty v objatí jeho pier a rúk, no pre mňa to bol nekonečný čas, ktorý som zažila prvý krát v živote a vždy, keď si na to spomeniem, tak ho prežívam znova a znova. 

© Hanka Kronauerová - Elibet