Slnko a mesiac
Sme ako slnko a mesiac. Každý žije svoj vlastný život a pritom patria k sebe. Tvoja pokojná duša, ktorá je pre mňa záhadou a môj živý temperament sa neskutočne dopĺňajú. Všetko má vždy svoj začiatok. U nás to bol môj hlas a tvoja charisma starej školy. Hlas a spôsob vyjadrovania dokáže povedať veľmi veľa o človeku aj bez toho, aby sme mali možnosť ho stretnúť osobne. No keď si spojíš hlas s obrazom a zároveň so vzájomnou sympatiou, je cesta týchto dvoch elementov na správnej vlne.
Deň, ako každý iný, začínal bežnou pracovnou rutinou. Hŕba dokumentov, zmlúv a materiálov, ktoré je potrebné dať aspoň ako tak do jedného celku, aby začali dávať zmysel. V jednom momente som sa otočila a zdvihla svoj pohľad. Zacítila som zvláštnu silu, ktorá ma priam nútila pozrieť sa za seba. Nečakane mi padli oči na osoby, ktoré vošli do kancelárie a iba prechádzali do vedľajších priestorov. Pustila som sa znova do práce, ktorá na mňa úplne kričala "Už dnes je neskoro!" K tomu mi šéf položil na stôl ďalšiu zložku, ktorú som musela dnes spracovať pre iné oddelenie. Uvarila som si ďaľšiu kávu, otvorila jahodovú čokoládu a pustila sa do práce. Práca si vyžadovala konzultáciu, ktorú som si dohodla na jedenástu hodinu s vedúcim oddelenia, Borisom. Nikdy som nemala tú možnosť s ním pracovať a ani ho vidieť osobne, bol v inej časti firmy, no v telefóne znel veľmi milo, tak pohodovo a rozhodne, no jeho požiadavky boli značne náročné. "Čo si o sebe myslí? Ako mám toto všetko spracovať?" Ako spracovať požiadavku tak, aby bola jasná, zrozumiteľná, obsahovala úplne všetko a ešte aby bola spracovaná do konca pracovného dňa a len na jednu stranu, ke´ď som sa s prípadom stretla prvý krát? "To si naozaj myslí, že to zvládnem a ešte aj s jeho vyžadovanými parametrami? To snáď nie. Teraz pohorím a šéf ma zvozí pod čiernu zem." No prácu som odovzdala v dohodnutom termíne. Pre mňa dokonca, nezvykle spĺňala vyžadované parametre jednoduchosti. Vydýchla som si a pokračovala som vo svojej práci. No časom prichádzali nové a nové požiadavky od vedúceho Borisa. Dnes som zasa mala tú česť na našom oddelení vidieť tých nových ľudí, ktorý prechádzali do bočnej kancelárie. Tentokrát sa mi stretol pohľad s kolegom, ktorého charisma bola neskutočná, jeho pohľad bol nežný no zároveň čertovsky vzrušujúci. Uhla som pohľadom, pretože som cítila ako začínam horieť. Srdce mi behalo maratón a ja som iba čakala nech konečne zájde do kancelárie. Nech sa môžem nadýchnuť a predýchať ten nával príťažlivosti. "Luci, môžete na chvíľu?" Zvolal na mňa šéf z vedľajšej kancelárie. "Nakoľko už dlhšie spolupracujete s Borisom, rád by som vás predstavil aj osobne." "Teší ma Lucka, Boris. Vidím, že váš hlas neklamal." Ja som v tom momente nevedela, ale, že vôbec nevedela, čo mám povedať. " Teší ma, Lucia. Som rada, že sa poznáme aj osobne." Jeho zvláštna dominantnosť a tajuplná píťažlivosť, ktorou ovplýval bola okorenená strojenou eleganciou. "Vyžiadal som si Vás k tejto práci, nakoľko som na Vás dostal dobré referencie a naozaj nesklamali. Som veľmi spokojný s Vašou prácou. Ďakujem." Podal mi ruku na znak vďaky." Ďakujem, no ja už musím, mám veľa práce." To bolo to jediné, čo ma napadlo, aby som sa mohla vymaniť z tej situácie, do ktorej som sa dostala. Rýchlo som sa zahrabala do práce, aby som dokázala prepnúť myseľ na niečo iné, ako na Borisa. Od nášho osobného stretnutia sa naše rozhovory, tak nejak ľahko skĺzli aj mimo pracovnú oblasť. Naše konzultácie sa postupom času predlžovali a vyžadovali si častejšie dopĺňanie poznatkov z prípadov. ......
pokračovanie neskôr
© Hanka Kronauerová - Elibet