Najkrajší darček

Bol deň, kedy pred 11 rokmi prišlo na svet malé, ešte stále poslušné bábätko. Dnes som mala oslavovať. Ako vždy, som očakávala bežné darčeky. Oblečenie, nejaká tá hračka a zopár kníh. Vôbec som nečakala nič, čo by ma z tej bežnej každoročnej narodeninovej rutiny vyviedlo. Ráno som sa prebudila a čakala som, že ako každé ráno sa s ocinom stretnem na dvore medzi zajačikmi, kačičkami a kuriatkami. Hľadala som ho všade, bola som na poli, na lúke, spýtať sa u susedov, nikde ho nebolo. Bolo to nezvyčajné, hlavne v tento môj deň. Deň mojich narodenín. Doma povedali, že musel ísť niečo vybaviť. V tom momente som začala premýšľať, čo to asi bude. "Chystá mi prekvapenie? Možno áno, alebo nie? Mýlim sa?" I keď som sa s ním rozprávala o psíkoch poslednú dobu veľmi často, ale to asi nie. Máme doma už jedného čierneho kokršpaniela Dunča. Dvaja by asi bolo veľa.  "Nevadí." Tak, ako každý deň som pokračovala v bežnom dennom rituáli, ale dnes bez ocina. Obišla som zajačikov, skontrolovala som im vodu. Navštívila som malé kačičky, nezabudla som ani na kuriatka a morské prasiatka. Dozadu na lúku za dvorom som vyložila prenosnú klietku na pasenie. Preniesla som všetky morské prasiatka, ktoré sa vždy na tento moment tak tešili, že skoro vždy mi samé naskakovali do košíka. Samozrejme nezabudla som ani na Dunča a Micku s mačiatkami. Dunčovi som vyčistila búdu, raňajky mu dala už babinka. Trocha sme sa pobláznili a začali spolu nový deň. Micka mi ako vždy, ukázala svoje mačiatka a potom ich klasicky preniesla na nové miesto. Pomaličky sa blížilo poobedie, čas, kedy sme mali oslavovať. No ocino stále nebol doma. Už som sa trocha začala strachovať a tak som sa spýtala, že či bude dnes doma. "Bude, neboj bude." uistila ma babinka. A mala pravdu o asi pol hodinu sa konečne začala otvárať brána a vchádzalo dovnútra naše auto Škoda 1000. Utekala som za ním von a nevedela som sa dočkať, či predsa len nebude mať pre mňa nejaké prekvapenie. Nemohla som to vydržať a rovnako tak ani ocino. Otvoril zadné dvere červenej škodovky a z nich vybehol trojfarebný malý psík. Bol to oriešok, ktorý bol tak veľmi rozkošný, že som nevedela z neho spustiť oči. "Zlatko, toto je Tvoj narodeninový darček, dúfam, že sa Ti páči a je presne taký, o akom sme sa rozprávali." Ocino mal pravdu. Bol rozkošný,  s jedným uškom bielym, druhým hnedým. Bol to oriešok, ktorý má v sebe temperament viacerých plemien, vernosť, odvahu a láskavosť v každom jednom pohľade. Dala som mu meno Bobinko. Tvorili sme spolu úžasnú dvojicu, naučila som ho reagovať na spôsoby zapísknutia. Bol vždy pri mne, keď som ho potrebovala. Vždy vycítil, keď ma niečo trápilo a počúval všetky moje sťažnosti, ale aj radosti, ktoré som prežívala. Bobinko bol pre mňa ten najkrajší narodeninový darček, ktorý som mohla kedy dostať. Už nikdy viac žiadny iný darček nezatienil moje 11 narodeniny. Boli sme spolu ďaľších 14 rokov, kedy naposledy vydýchol a našiel pokoj v zvieracom svete.

© Hanka Kronauerová - Elibet